Tomino

V januari sme zacali zbierat financie a ludia, ktori maju tu v Usa s fundraisingom skusenosti nas odhovarali od toho, ze to za dva a pol mesiaca nemame sancu stihnut, ze nech zacneme fundraisingovat na akcie, ktore budu cez letne prazdniny. Ale Boh mi dal vieru a my sme sa pustili do roboty na Slovensku aj v Usa. Na Slovensku mame skvely tim ludi, ktori su velmi kreativni a ktori vyzbierali skoro stvrtinu toho, co sme potrebovali na cestovne, jedlo a ubytovanie. Dalsiu skoro stvrtinu sme tu vyzbierali my, robenim roznych fundraisingovych predajov jedla v komunite. Tretiu stvrtku sme dostali od zborov z Usa. Asi tyzden pred uzatvorenim prihlasok na konferu sme mali ¾ toho, co sme potrebovali, ale este stale nam chybala stvrtka, co bola nemala suma penazi, ked sa mi ozvalo jedno dievca zo Slovenska, ktora je clenkou toho nasho skveleho timu a povedala mi, ze Boh jej povedal, ze ma svoje uspory na auto “zainvestovat“ do tychto mladych ludi, aby mohli zazit to, co este nezazili. Ked nas Boh vyzve do takeho kroku viery, tak casto krat bojujeme so svojim zdravym rozumom, ktory tlaci na zodpovedno -sebecku cast nasho ja. Je uplne ze najviac skvele, ze Marianna posluchla Boziu vyzvu a ja verim, ze Boh sa postara o jej auto a ze za par mesiacov sem budem moct napisat svedectvo o tom, ako sa Boh oslavil. Kazdopadne tyzden pred poslednym terminom prihlasky sme mali prislubenu celu cast, ktoru sme si dali za ciel nafundraisingovat. Jedine co k tomu mozem povedat bez toho, aby som sa snazil pouzivat nejaky duchovno-krestansky slovnik je, ze VDAKA BOHU.

Vyrazili sme v utorok 12. marca o 6:30 rano. Mali sme sa stretnut o 4:45 na parkovisku, ale ako to uz v indianskej rezervacii chodi, vsetko je inak. Pocas prveho dna sme cestovali 13 hodin a presli sme celu Nebrasku, kde mozte vidiet zvlnene prerie. Zaujimave to zacalo byt az tesne pred Denverom v Colorade, kde uz boli vidiet Skalnate hori, v Denveri sme sa navecerali a este kym slnko zapadlo, sme stihli prejst skalnate hory, v ktorych sa dali vidiet skaly a hory. Pripominali mi nase europske Alpy. Na kopcoch bol sneh, ale cesty boli suche, co mne bolo docela jedno, lebo aj tak som si musel davat pozor, lebo ten mikrobus, ktory sme mali pozicani od kmenu, nemal dobre brzdy, takze kazdy kopec smerom dole mi vyrobil jednu sedinu na hlave. V aute som mal 7 hlucnych teenageriek, mali na sebe letné šaty a plavky, ktori boli uzasnuti z kazdej skaly, z kazdej vacsej budovy ako dve poschodia. Najlepsie bolo ked si fotili mrakodrapy v Denveri, ktore boli vysoke ako cinzaky v Petrzke.

Vecer sme spali v hoteli, lebo ziadny z oslovenych zborov v okoli sa nam neozvali naspat. Nastastie sme so sebou mali sefa policie, ktory nam vybavil statnu zlavu v hoteloch. Napriek tomu, ze sme do hotela dosli vycerpani, vsetci sme sa isli “povinne” kupat do bazena, ktory bol velky asi 5m x 3m. Moji teenageri boli ako vidiecania v meste, vsetko museli chytit, vsetko co sa dalo jest, museli ochutnat. Najviac ma prekvapila ich hygiena, nikto kto bol so mnou na izbe si ani raz neumyl zuby, pred spanim si nechali oblecene to, v com cely den cestovali, takze lacne topanky, uzke rifle a tricko a tak si lahli, ale rano si museli dat sprchu. Uplne som to nepochopil a oni asi nechapali mna, ked som sa prezliekol do pyzama. Rano sme vstali a vyrazili na cestu, ktora bola ovela zaujimavejsia. Niekedy som mal pocit, ze sa musime zastavovat kazdych 10 minut a fotit vsetko okolo! Nedalo sa, tak som fotil pocas jazdy, najhorsie ale bolo to, ze som mal spinave okno a moj super inteligentny fotak zaostroval na to okno, takze polovica fotiek je zaostrena na okno. Niekto si mozno hovori, ze som si ho mal umyt, nebojte sa, skusal som, bolo to neumytelne spinave, sak predsa som mal rezervacne auto. Ked som prvy krat v dialke uvidel tie monumentalne kopce v Utahu, tak som fotil jedna radost a stale sme sa ku nim blizili viac a viac, takze lepsie a lepsie podmienky na dobru fotku. Ked sme vysli z jednej zakruty, tak sme sa zrazu ocitli na mieste, kde Forest Gump skoncil svoj beh. A tak sme sa na tom mieste pofotili a zabehli si jeho poslednych 20 metrov, aby sme mali autenticku fotku. Pravdupovediac na vela miestach v USA mam pocit, ze tu to vyzera ako z nejakeho filmu. To, co pre nas vyzera ako z toho filmu, co sme pozerali v sobotu, pre americana je kazdodenna realita. Nehovorim, ze tie pribehy su pre nich realita, ktora vacsinou konci happy-endom, ale to prostredie urcite ano. Ked sme dosli do Navazskej rezervacie, tak sme boli pri monumentoch a tak sme vsade zastavovali, takze poobede o stvrtej sme mali pred sebou este 6 hodin, aby sme dosli do Phoenixu. K veceru okolo desiatej som uz mal dost, ale decka robili taky bordel v aute, ze aj keby som chcel, tak nezaspim. Ja som mal na usiach sluchatka. Ked sme vecer dorazili do hotela, tak som bol extremne vycerpany. Decka nenapadlo ani po celodennej ceste prezliect sa pred tym, ako si lahli do postele, jedine co urobili pred tym bolo, ze obehli cely hotel, aby zistili, kde je co, a potom si lahli obleceni do postele a este si samozrejme zapli telku. Telka isla a ja som chcel zaspat, ja sice nemam problem zaspat pri svetle alebo ked deti po mne skacu, takze som si myslel, ze telka mi nebude vadit, ale ked som si uvedomil, ze nikto ju nepozera a ze ju maju zapnutu ako nocnu lampu, tak som ju vypol a nikto si to ani len nevsimol.

Na druhy den sme mali cele doobedie volno, tak sme sa kupali v bazene, ktory bol vonku. Okolo obeda sme isli do nakupneho centra, kde decka pominali svoje vreckove. A poobede sme sa isli prihlasit na konferu, kvoli ktorej sme prisli. Konfera zacala vo stvrtok o siestej a bola uplne uzasna, v budove bolo 400 mladych krestanskych indianov z celych USA, ktori velebili Boha. Bol tam trochu iny standard, ako mame na Slovensku, pocas konferencie boli iba 3 zhromazdenia a to vo stvrtok vecer, v piatok rano a v sobotu rano. V piatok poobede bol basketbalovy turnaj, volejbalovy turnaj a talent show. Na vsetkych troch sme sa zucastnili a to bolo asi vsetko, lebo s basketbalom som chlapcom nemohol pomoct, lebo to bolo ohranicene vekom a prehrali s babami, co by sice nebol problem, ale oni neskorovali ani bod. Vo volejbale som uz bol sucastou timu, ale akurat ked sme sli hrat, som musel ist na zachod a ked som sa vratil, stacil bod, aby sme prehrali. Ja som podaval a podal som zle, takze sme prehrali. (To bolo prvy krat, co som drzal loptu). V talent show sme boli prvi prihlaseni a jeden chlapec zarepoval pesnicku a bolo! Nevyhrali sme:) V piatok vecer vsetci z konfery isli na kolotoce, neviem ci to volat kolotoce, ale iny nazov mi nenapada, kazdopadne tam nebola retazovka a zla hudba ako u nas, ale kopec zaujimavych horskych drah, lodky, detske hracky, auticka a kopec atrakcii, kde sa mohli mladi vyblaznit. Ja som tam za nimi behal, nevedel som, kde mam byt skorej, az na koniec som prestal verit, ze osmi ludia mozu chodit spolu po atrakciach a tak som dal rozchod a uzil som horsku drahu trik krat, posunul som svoj level strachu a isiel do prvej rady a musel som si to este aj zopakovat, lebo to bol uzasny pocit, na ktorom by som sa lahko mohol stat jednoducho zavisly. V sobotu rano bolo skvele stretnutie a mne sa podarilo ziskat kontakt na niektorych indianskych vodcov, s ktorymi chcem zacat spolupracu. Vysluzili sme si aj potlesk, lebo sme boli s najvzdialenejsieho miesta.

Po skonceni zhromka, ktore bolo velmi povzbudzujuce aj pre mna, sme sa vybrali do apacskej rezervacie v Novom Mexiku. Rezervacia nasho europsky znameho Apaca Winnetua. Je to rezervacia nasej pastorky a tym padom aj dvoch jej synov, ktori chodia na mladez. Cestovali sme do nej osem hodin a dosli sme tam okolo polnoci v sobotu vecer, prespali sme v miestnom zbore. Na zaciatku tripu som vsetkym povedal, ze nech si zoberu spacaky, lebo ze budeme spavat po zboroch, lebo okrem konferencie sme “mali” mat dohodnute zbory, kde budeme moct prespat. Ale nasej pastorke, ktora to mala na starosti sa nepodarilo zohnat viac zborov. No, ale na koniec bolo dobre, ze sa jej nepodarilo zohnat viac zborov, lebo moji drahi teenageri nemali spacaky, ani jeden. A tom som im to pripomenul asi 5 krat a este si odniesli aj papier domov. Styria si priniesli deku a traja nic. Ked som sa ich spytal, ze ako budu spat, tak mi povedali, ze v mikine a uplne som zabudol, ze sak oni aj tak spavaju v tych svojich skinny jeansoch kazdy den.

Rano sme museli skoro vstat, lebo samozrejme vsetci sa museli osprchovat. Neviem co budu robit, ked ich zoberiem na tri dni do prirody, kde sa nebudu moct sprchovat. Uz sa na to tesim. Miestny pastor so zenou nam na ranajky pripravili palacinky. Potom bolo zhromazdenie, po ktorom sme nejaky cas stravili s miestnou mladezou. Isli sme na vyhliadku nad mestom, respektive nad rezervaciou. Celu cestu na kopec sme isli autami a tak som aspon nakazal, aby sme isli peso smerom dole. Takze si mladi trosku vybili energiu. Vecer bolo este jedno spolocne zhromko vsetkych spolocenstiev z rez., na ktorom uz boli decka tak unavene, ze zaspavali v prvej rade, a tak som ich musel posielat po jednom von, lebo jeden po druhom odkveckavali. Ja som sa iba sulal. Vecer nas nasa pastorka zobrala do miestneho hotela, kde robil jeden z jej bratrancov a tam nas ubytovali ako kralov, ju dali do prezidentskeho apartmanu a nas tiez do apartmanov. Ked moji teenageri nasli zupany, tak sa do nich prezliekli a zacali v zupanoch precesavat hotel. Na druhy den sme mali odist skoro rano, ale ked som videl ten hotel a ako sa vsetci chceli rano stihnut okupat v bazene, tak som povedal, ze odchadzame o jedenastej.

Odisli sme o druhej, ale to uz je sucast americkych indianov, ze nic nie je na cas. Cesta domov bola kludnejsia, lebo s nami v aute uz isla aj nasa pastorka a tak vsetci mali sluchadla na usiach a pocuvali svoje melodie. Ja som sa snazil ziskat strateny cas, co sa mi nepodarilo a tri hodiny pred mestom, kde sme mali prespat v zbore, som musel zastavit a ubytovat sa v hoteli. Bol to taky ten hotel, co nestoji ani za to malo penazi, ktore sme im dali. Nasli sme si postelove chrobaky a ine zivocichy panujuce v nasej izbe. Ja som nasilu zavrel oci a zaspal. Na druhy den nas cakalo poslednych osem hodin cesty a tak som to uz nejako dojazdil. Bola to skvela skusenost so siedmymi teenagermi prejazdit 5277 km za 8 dni a este si uzit tolko srandy. Bola to skvela konfera a skvely cas, ktory sme spolu stravili. A myslim, ze aj pre decka, u ktorych si este stale iba ziskavam doveru, bol tento trip obohacujuci. Videl som im na ociach, ze boli velmi vdacni, ze ich viera narastla, lebo videli, ze som veril a moja viera tiez narastla, lebo Boh sa oslavil skrze moju malu vieru. Tesim sa, lebo verim, ze sa nam podaria este vacsie veci na oslavu Boha.
Mimochodom este take male info: zobrali sme si steniatko. Mali sme ho vybrateho, ked ho este jeho mama nosila v bruchu. Takze mame doma miestneho miesanca, ktory sa narodil v najvacsich mrazoch (-35°C) a prezil ich so svojou mamou pod trailerom. Dnes je u nas v teplucku a vola sa Sunka. Co v indianskej reci znamena pes a v nasej sunka.